Digitálne nomádstvo vs. štát: Boj o daňovú jurisdikciu v digitálnom svete

Svet sa neustále digitalizuje, technológie nám umožňujú prekonávať hranice ako nikdy predtým (nikdy nebolo jednoduchšie a lacnejšie cestovať).

Človeku by sa mohlo zdať, že v internetovom svete tie hranice už fakt nedávajú zmysel (v mojej práci hranice skoro vôbec necítim, iba keď cestujem).

V skutočnosti prebieha intenzívny teritoriálny boj štátov o vás ako daňovych rezidentov. Štát musí vždy vedieť, kto je váš daňový otrokár a keď to nie je on, ktorý iný štát to je (a ak taký nie je, tak si vás ako českých / slovenských občanov uzurpuje len na základe vášho občianstva, pričom v ČR či na Slovensku nemusíte vôbec žiť).

Keď máte eshop, tak je nelegálne na ňom predávať čokoľvek anonymne — bez toho, aby ste sa spýtali minimálne na krajinu príjemcu služby alebo produktu. Prevádzkovať globálny eshop s globálne ponúkanými službami znamená, že vždy musíte zistiť od svojich klientov, pod akú daňovú jurisdikciu spadajú (česť výnimkám ako dark markety, kde toto nikto nerieši).

Ak dodávate digitálny obsah klientom v EÚ, tak musíte byť v EÚ zaregistrovaní na úrade. Vôbec nevadí, že tieto služby dodávate z Čile. Predstavte si, že by od vás regulátor v Kambodži chcel, aby ste sa sa registrovali na miestnom daňovom úrade, ak chcete z Európy predávať digitálny obsah klientom v Kambodži.

Všetky globálne online fiat platby potrebujú poznať krajinu vášho daňového otrokára (v Argentíne pri každej MercadoPago platbe musíte zadať daňové číslo adresáta — nielen pri platbách firmám, ale aj fyzickým osobám).

Toľko k tomu, ako štáty “pomáhajú” robiť globálny biznis “ľahší” — v skutočnosti si uzurpujú nad ním maximálnu teritoriálnu kontrolu.

Máte pocit, že žijete a pracujete v globálnom online svete, ale čo sa týka vašich príjmov a výdajov, žijete v značne teritoriálne rozparcelovanom svete, kde musí byť 100% jasné, ktorý konkrétny etát má právo si uzurpovať podiel vášho produktívneho života.

Presťahovať sa z jednej krajiny do druhej krajiny začína byť paradoxne ťažšie (podmienky na získanie trvalých pobytov obzvlášť v krajinách s teritoriálnou taxáciou sa komplikujú), daňové peklá (ako Nemecko a ďalšie) zavádzajú “exit tax” — výpalné, ktoré musíte zaplatiť, ak chcete odísť z krajiny.

Šengen je polomŕtvy, hranice sa po COVID-19 pandémii úplne neotvorili a rakúski či nemeckí colníci si stále vymýšľajú dôvody, prečo po vás chcú pas alebo OP.

Digitálne nomádstvo rastie na celom svete, ale štáty ho nevítajú s otvorenou náručou.

Výrazne totiž narušuje ich teritoriálny koncept.

Estónske firmy pre digitálnych nomádov sú výsmech, pretože štát /banka potrebuje presne vedieť, v akom štáte máte sídlo, kde vykonávate rozhodnutia, kde máte zákazníkov, aby vo finále bolo vždy jasné, kde musíte platiť dane. Musí to vedieť každá banka, v ktorej máte účet. A keď si ho zmeníte náhodou na “nevhodnú” krajinu, tak účet vám zruší.

Štáty majú totiž s nomádmi (a historicky vždy mali) problém — nevedia ich dostatočne dobre kontrolovať či vynucovať voči nim všetky pravidlá — nomádi sú totiž dnes tu, ale zajtra môžu byť niekde úplne inde.

Udržovať rozparcelovaný svet štátov a maximálne regulovať migráciu ľudí, je totiž úplne kľúčové na zachovanie status quo — národných teritoriálnych štátov.

Aj keď v globálnom online svete nám to čím ďalej bude pripadať bizarnejšie.

Digitálni nomádi demonštrujú, že koncept teritoriálnych štátov je prežitý.

Neustále presúvajúci sa ľudia sa fakt ťažko kontrolujú a ešte ťažšie zdaňujú.

Štáty by najradšej nomádstvo zakázali, keby mohli (bohužiaľ pokusy o plošný globálny reporting, globálne dane atď na celom svete stále prebiehajú).

A keďže sa to vo väčšine vyspelých krajín už poriadne nedá — musia o nomádov súťažiť. Obzvlášť preto, že sú tí lepšie zarábajúci. Preto majú v rôznych krajinách lepšie podmienky, ako lokálne usadení daňoví otroci, ktorí tak ľahko odísť nemôžu.

Ponúkajú pre nich buď daňové prázdniny (Uruguaj), žiadne (Dubaj), iba teritoriálne (Paraguaj) alebo výrazne nižšie dane (pekne to vidieť napríklad v Gruzínsku či iných štátoch, kde službové firmy majú nižšie dane ako lokálne firmy, ktoré nemôžu tak ľahko odísť).

Možnosť ľahko odísť vám totiž dáva možnosť si vyberať — to najlepšie z aktuálneho globálneho menu.

Myslite na to predtým, ako sa rozhodnete všetky aspekty svojho života zveriť do rúk jednému otrokárovi.