Je život príliš krátky, na to aby sme (ne)experimentovali?

O tom, ako vystúpiť z komfortnej zóny, aby ste sa cítili komfortnejšie

Ľudí, ktorých poznám, dokážem rozdeliť do dvoch skupín:

Ľudia v prvej skupine tvrdia, že život je príliš krátky na to, aby sme neustále experimentovali. Je to totiž príliš vysoké riziko, krok do neznáma. Nielenže sa im môže niečo zlé stať, ale ani nevedia, čo presne. Dvakrát veľká neznáma. Preto najlepší racionálny prístup po zhodnotení všetkých okolností je radšej ísť vyšľapenými, overenými cestičkami.

Ľudia v druhej skupine sú presvedčení o úplnom opaku — život je príliš krátky a práve preto musia neustále experimentovať a skúšať nové veci. Tie staré totiž už poznajú. Vedia, že sa môžu popáliť, že skáču šípku do úplneho neznáma, s neznámymi hrozbami, uvedomujúc si pritom úžasné možnosti, ktoré tým môžu získať — a samozrejme aj stratiť. Sú prieskumníci, v minulosti by boli možno moreplavci.

Prístup ľudí z oboch skupín je pochopiteľný a nedá sa striktne povedať, že prvý alebo druhý prístup je lepší. Fakt to závisí od človeka, od toho ako dokáže pracovať s rizikom, ako zvláda neočakávané veci alebo ako lipne na istotách.

Dnes z môjho subjektívneho pohľadu vyzerajú tieto skupiny nasledovne:

Ľudia v prvej skupine sú obvykle korporátni zamestnanci, vzorne platiaci sociálne poistenie, tešiaci sa na štátny dôchodok. Veria tretiemu dôchodkovému pilieru, platia hypotéku na peknú nehnuteľnosť, ktorú si starostlivo vybrali, lebo počítajú, že tam budú žiť celý život alebo aspoň jeho väčšinu. A treba tiež myslieť na deti, aby mali kde bývať. Na dovolenku chodia do Chorvátska alebo kdekoľvek v rámci Európy, lebo tam je bezpečno a vedia, ako tam veci chodia. Veria v štát ako garanta ich istôt a v politikov, ktorí by im tieto istoty mali zabezpečovať. Preto sa zúčastňujú pravidelne volebných rituálov.

Ľudia v druhej skupine sú obvykle podnikatelia, nezávislí umelci, ale aj rôzne asociálne indivíduá s úplne nepravidelným a neistým príjmom. Neveria na štátny dôchodok a radšej investujú do volatilného Bitcoinu. Nehnuteľnosť si obvykle nekupujú (nepotrebujú ju) alebo ak si ju kúpia, tak za hotovosť alebo krypto úspory. Ako dovolenkovú destináciu si nevyberú chorvátsky rezort, ale napríklad Panamu, kde si okrem otvorenia bankového účtu rovno vybavia trvalý pobyt, ale presťahujú sa nakoniec do Thajska, lebo tam je život lacnejší. Politici sú im ukradnutí — sú si vedomí, že žiadne štátne istoty neexistujú, sú to len dočasné populistické sľuby. Neveria v štát, ale veria v seba.

Experimentovať a skúšať nové veci (s cieľom nájsť tie lepšie) sa dá na veľa úrovniach. Niekomu stačí neustále počúvať novú hudbu či pozerať nové filmy, niekto sa venuje svojmu neustálemu vnútornému rozvoju a poznávaním samého seba hlbokou meditáciou alebo psychadelickými drogmi. Niekoho najviac obohacuje cestovanie. Niekto hľadá ako využitím cestovania a globálnej flexibility získať viac osobnej a ekonomickej slobody.

V Liberation.travel sa stretávame s potenciálnymi zákazníkmi z oboch vyššie spomenutých skupín — od krypto nerdov, ktorí prespávajú v karaváne (máme dokonca dvoch takýchto zákazníkov) a chcú v kočovaní pokračovať v Latinskej Amerike, cez úspešných podnikateľov, ktorí si rovno po príchode do Asunción chcú kúpiť paraguajskú nehnuteľnosť a presunúť tam firmu na pár mesiacov ročne, až po rodinne usporiadaných ľudí, s hypotékou, manželkou a deťmi na krku, ktorí len nechcú platiť dane z krypto investícií, lebo im to príde vrcholne nespravodlivé. Bohužiaľ im v tomto nedokážeme nijako pomôcť.

Opt-out ako mentálny problém

Zrušenie trvalého pobytu na Slovensku a odovzdanie občianskeho preukazu nie je pre ľudí technický, ale hlavne mentálny problém. Majú pocit, že tým o niečo dôležité v svojom živote prichádzajú, že ich život sa nejako neočakávane zrazu skomplikuje (väčšinou je to naopak).

Že sa pripravia o možnosť “kvalitného” slovenského zdravotníctva (čo je úplne bizarná predstava, keďže slovenskému zdravotníctvu sa vyhýba aj samotný expremiér preferujúci izraelské nemocnice). Spomenul som si na neuveriteľný rozhovor s mojím bieloruským kamarátom, ktorého som stretol pred pár rokmi, ako sa vracal z Bieloruska späť na Slovensko. Pýtam sa ho, že kde bol. On, že doma v Bielorusku u lekára, keďže slovenskému zdravotníctvu nedôveruje. Nečudujem sa mu. Behom posledných dní som navštívil skvelé súkromné nemocnice v Mexiku a včera opäť v Paname a musím povedať, že nič podobne ekvivalentné na Slovensku nemáme (a to nehovorím o nemocniciach v Malajzii, kde pomer cena / výkon / ústretovosť je výrazne lepší ako to, čo máme na Slovensku). Slováci z nejakých zvláštnych dôvodov sú zafixovaní na slovenské zdravotníctvo, ktorého nemocnice súťažia na Instagrame o to, ktorá je viac plesnivá.

Že prídu o štátny dôchodok. Haló! Na Slovensku štátnemu dôchodku neverí ani “minister financií”, ktorému aj napriek veľkej neschopnosti, minimálne doplo, že keď sa nebudeme výraznejšie reprodukovať, tak pyramídová hra zvaná “dôchodkový systém” jednoducho “nevyjde”. Aj napriek tomu, že väčšia podnikateľov neverí na štátny dôchodok (a preto si vyplácajú najnižšie možné mzdy), tak fetiš na neisté štátne dôchodky je na Slovensku skutočne veľmi silný. Sem tam na nás niektorí klienti spýtajú, že ako to bude teda s tým dôchodkom, keď zrušia trvalý pobyt. Vysvetľujem, že zle a to nezávisle od toho, či si budú platiť sociálne poistenie na Slovensku alebo nie, keďže každá nedobrovoľná pyramídova hra niekedy skončí.

Že bez občianskeho preukazu nič nevybavia. A vlastne ani nevedia, čo presne nevybavia, ale náhodou niečo také sa môže stať. Tu by som podotkol, že existuje vec, ktorá sa volá “alternatívny identifikátor pre Slovákov žijúcich v zahraničí” a cez to sa na Slovensko.sk normálne prihlásite (nepotrebujete OP). Môžete tiež požiadať o zaručený/kvalifikovaný elektronický podpis od miestnej CA a tým podpíšete všetko. A samozrejme s pasom vybavíte tiež všetko.

Trvalý pobyt viazaný na konkrétnu adresu je historicky prekonaný nezmysel, ktorý človeka viaže s množstvom povinností, ktoré fakt nechcete. V Paname alebo v Paraguaji nemáte žiadne povinnosti súvisiace s trvalým pobytom. Tie vám vzniknú, až keď tam chcete reálne podnikať alebo byť zamestnaný. Buď ste alebo nie ste trvalý rezident týchto krajín, nikto sa tam nehrá na “presnú adresu”. Na panamskej a paraguajskej cédule (miestny OP) ani žiadnu adresu nemáte, lebo to nikoho nezaujíma. Máte tam ale napríklad krvnú skupinu alebo to, či chcete alebo nechcete darovať orgány, keď sa vám niečo stane. Jedinú vec, ktorú osobne ľutujem na mojom zrušenom trvalom pobyte na Slovensku je to, že som to nespravil už dávno (hneď ako som prestal pracovať pre korporáciu).

Že sa to s nedá s deťmi. Povinná školská dochádzka je na Slovensku zviazaná s trvalým pobytom. Keď si ho zrušíte pre celú rodinu, tak sa vás žiadna školská dochádzka netýka a nemusíte mať žiadny stres z toho, že skončíte vo väzení, keď svoje deti nedáte do školy. Pri svojich cestách často stretávam rôzne homeschooling rodiny, ktoré cestujú s deťmi alebo žijú s nimi pár mesiacov na jednom mieste a keď ich ti omrzí, tak sa presťahujú niekde inde. Nie sú to žiadni milionári, ale bežní freelanceri, ktorí jednoducho majú radi slobodu. Ak niekde zotrvajú dlhšie, tak dieťa zapíšu do miestnej súkromnej školy (s miestnymi štátnymi byrokratmi nič neriešia). Výsledkom je, že deti ovládajú niekoľko jazykov všetkých krajín, kde nejakú dobu žili. Poviete si — deti ale potrebujú stabilné prostredie! Ak by som si mal ako dieťa vybrať medzi stabilným prostredím so školou so psychopatickými učiteľmi (ktorí nás fyzicky trestali) a neustále cestovaním s mojimi rodičmi a objavovaním nových zaujímavých krajín s možnosťou naučiť sa množstvo cudzích jazykov, tak myslím, že nie je o čom.

Záver

Všetko sa dá. Možno to nie je úplne najjednoduchšie, ale určite to ide.

Vďaka Internetu a historicky najlacnejšími presunmi po celom svete to ide ľahšie ako kedykoľvek predtým.

Nie je to primárne ekonomický, ale mentálny problém — väčšina krajín sveta je lacnejšia ako Slovensko (už len v civilizovanom Paraguaji je život dvakrát lacnejší ako v Bratislave a o juhovýchodnej Ázii ani nehovorím).

Ak vás súčasný život nenapĺňa, chcete ho výrazne pestrejší alebo jednoducho chcete žiť slobodnejšie a platiť si len za to, čo skutočne potrebujete, tak choďte do toho.

Nebojte sa vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a to aj napriek tomu, že drvivá väčšina ľudí okolo vás na to nikdy nemala gule a žije si naďalej tradičný život — tak “ako sa to patrí”.

Cryptoanarchist and voluntaryist focused on security and society hacking

Cryptoanarchist and voluntaryist focused on security and society hacking