Korene mojej policajnej fóbie

Mám všeobecnú fóbiu zo štátnych úradníkov, špeciálne rozvinutú ju mám ale z policajtov. Používam Waze aj Sygic na ich detekciu, dokonca som si nainštaloval aj Cell411 na broadcasting živého videostreamu v prípade, že by som musel byť s nimi akokoľvek konfrontovaný. Kamaráti si zo mňa robia srandu, že jazdím niekoľko kilometrovými obkľukami, len aby som sa vyhol akejkoľvek interakcii s Wazeom nahlásenými policajtami a minimalizoval pravdepodobnosť môjho stretnutia s nimi. A to samozrejme aj napriek tomu, že nič nepijem a auto mám v 100% poriadku. Mám jednoducho zlé skúsenosti.

Vymýšľam biznis plány ako na toto spraviť komerčnú mobilnú aplikáciu pre ľudí, ktorí majú z policajtov podobné paranoie. Napísal som viac ako 10 stranový biznis plán v angličtine na reverzné pokuty (ako občania môžu pokutovať skorumpovaných štátnych úradníkov, špeciálne policajtov a kto to celé zaplatí).
Akékoľvek stretnutie s nimi totiž vnímam veľmi osobne - ako poníženie a vynucovanú pokoru voči autorite, ktorá má také práva, ktoré ja nemám (napríklad kohokoľvek len tak podľa ľubovôle zastaviť a vyžadovať jeho identifikáciu).

Je len málo ľudí s ktorými nemôžem úplne slobodne interagovať - buď sa im len tak prihovoriť alebo ich slušne odmietnuť.
Policajti (spolu s opitými otravnými ľuďmi) sú jedni z nich. Nútia ma do nedobrovoľnej interakcie. Samozrejme kvôli 'celospoločensky prospešným' dôvodom. Lebo pomáhajú a chránia. A je vlastne celkom jedno, či sa mi to páči alebo nie. V tom druhom prípade som len precitlivený paranoik, ktorý to veľmi prežíva.

Myslieť si, že ľudia nepáchajú trestné činy len kvôli tomu, že máme políciu, je rovnaké, ako si myslieť, že ľudia v spoločnosti podnikajú len vďaka tomu, že tu máme štát, ktorý prideľuje podnikateľské licencie. Nič z toho nie je pravda.

Ak by išlo o fóbiu postavenú na iracionálnom základe, verím, že by som si nezmyselnosť tejto fóbie dokázal uvedomiť a cieľavedome sa ju snažil odstrániť z môjho života.

Lenže za mojou fóbiou stoja racionálne a etické dôvody. A s tými bohužiaľ neviem ďalej pohnúť.

V rámci mojej mentálnej hyperventilácie sa s nimi s vami ale veľmi rád podelím:

1. Legitimita

Legitimitu polície je možné vnímať na lokálnej (slovenskej) a globálnej úrovni (ako štátny monopol na násilie).

V situácii, kedy slovenskej polícii šéfuje úplne nemorálna mafiánska autorita, degradujúc jej bezúhonnosť a objektivitu, stojí za zamyslenie, či takáto organizácia si zaslúži akúkoľvek legitimitu. Obzvlášť v situácii, kedy absentujú akékoľvek vnútorné regulačné mechanizmy a systém je vzhľadom na garanciu štátnych príjmov a absenciu straty reputácie a krachu prakticky nereformovateľný.

Stojí za zamyslenie, či by ste naďalej zotrvali byť klientom akejkoľvek firmy s podobným amorálným vedením a mafiánskymi praktikami.

Naposledy som kvôli výhradám k CEO firmy Godaddy zmigroval všetky moje súkromné a firemné domény do spoločnosti Namecheap.com.

Čo sa týka globálnej legitimity monopolizovanej polície, je dobré sa zamyslieť nad VIP statusom, ktorý ľudia označení ako policajti majú. Kto im toto právo násilnej intervencie dal a z akého titulu. Prečo ho niekto má a niekto nie.

Za všetkým je samozrejme 'zákon’.

Image for post
Image for post

Kamarát Roman Týc hovorí, že najhorší sú 'vzorní policajti’. Tí totiž len slepo 'nasledujú zákon' a teda nepoužívaju vlastný mozog (poviete si ‘ako by to vyzeralo, keby každý štátny úradník mohol len tak používať vlastný mozog’☺. Túto formuláciu - 'len nasledujeme zákon' počúvam pravidelne od samotných policajtov. Vždy, keď ma pokutujú za vec, ktorej nezmyselnosť síce akceptovali, ale 'zákon je zákon' a preto sú nútení mi vystaviť nezmyselnú pokutu. To, že policajti reálne nepoužívaju mozog a len nasledujú zákon vidno napríklad na neustálej a opakovanej kriminalizácii ľudí za bezobetné trestné činy.

Kto schválil tento zákon?
Naši ľudoví zástupcovia. Tí, ktorí si myslia, že majú právo svoju propagandu alebo propagandu svojej strany vynucovať aj voči tým, ktorí ich nevolili, lebo veria v demokratickú modlu, legitimizáciu väčšinového názoru na úkor menšiny.

Presne títo poslanci, ktorí nerozumejú individuálnej slobode, legitimizujú násilný monopol polície ako nevyhnutný ochranný spoločenský prostriedok.

2. Monopol

Uvažoval som nad tým prečo podobnú fóbiu ako mám z policajtov, nemám napríklad z ľudí, čo kontrolujú lístky, súkromných SBSkárov alebo iných ľudí, ktorí na súkromných pozemkov vynucujú dohodnuté pravidlá.

Miera dominantného chovania týchto ľudí a zneužívania ich právomocí je daná mantinelmi konkurenčného tlaku. Ak sa kontrolóri lístkov v nejakej autobusovej spoločnosti budú chovať veľmi agresívne, tak ich zákazníci veľmi rýchlo po pár negatívnych medializáciách prejdú ku konkurencii. Ak si SBSkár pred nákupným centrom dovolí akokoľvek bezdôvodne otravovať zákazníkov, tak na druhý deň má vyhadzov.

Nič také sa netýka policajtov. Môžete podať oficiálnu sťažnosť. Ale to je tak všetko. Vzhľadom na absenciu konkurencie, motivácia riešiť v prospech zákazníka túto sťažnosť je veľmi malá. Hovorím o osobnej skúsenosti - podal som sťažnosť na polícii na vysokého policajného hodnostára.

Čo myslíte, bola vyriešená?

Absencia konkurencie smeruje automaticky k zneužívaniu právomoci, šikanovaniu či zvýšenej korupcii.

Polícia samozrejme nie je jediný monopol, ku ktorému mám negatívny postoj. Akákoľvek štátna inštitúcia alebo súkromná firma, ktorá disponuje štátom prideleným monopolom, nemôže byť efektívna ani najlepšia. Špeciálne to platí pre také kľúčové inštitúcie ako je polícia a súdy.

Verím, že v budúcnosti nebudeme rozumieť tomu ako sme také kritické inštitúcie ako je polícia alebo súdy mohli monopolizovať a aké obrovské nebezpečenstvo táto monopolizácia historicky priniesla.

3. Rešpekt

Niekto, kto len 'nasleduje' zákon (čo znamená, že nepoužíva pri tom vlastný mozog), vynucuje nedobrovoľnú interakciu, je zamestnanec organizácie, ktorá si uzurpovala monopol na násilie, nechápe a nerešpektuje individuálnu slobodu, si bohužiaľ u mňa nezaslúži žiadny rešpekt (samozrejme česť výnimkám, ktoré nepoznám alebo v tejto organizácii už nepracujú).

S policajtami preto nenachádzam žiadny spoločný komunikačný protokol. Vždy, keď som donútený do interakcie s nimi, myslia si, že si z nich robím srandu a často sa kvôli tomu prejavujú prízemne a pomstichtivo.

Všetko, čo som napísal vyššie, mi prebleskne hlavou, keď hrozí alebo reálne nastalo moja konfrontácia s policajtami.

V situácii, kedy sa dostávam do akejkoľvek nútenej interakcie (čo je každé stretnutie s policajtami) a nemôžem z neho len tak odísť, jednoducho nedokážem ľudí s dominantným statusom na násilie (čo dávajú prakticky vždy najavo) akceptovať ako plnohodnotných partnerov na ďalšiu komunikáciu alebo diskusiu.

Uznávam, mám problém s autoritami, obzvlášť ak si ich nemôžem vybrať.

Niekedy ale uvažujem, či to celé nie je úplne naopak — či problém nemajú všetci ostatní ľudia, ktorí naďalej interagujú a komunikujú s nedobrovoľnými autoritami s pochybnou reputáciou. A aj napriek vážnym reputačným problémom a preukázanom zneužívaní ich právomocí stále akceptujú ich legitimitu.

Pokúsim sa s tým žiť.

Naďalej interagovať s ľuďmi, ktorých nerešpektujem.

Naďalej robiť veci, ktoré pokladám vnútorne za správne a eticky konzistentné, no nie sú vždy legálne, keďže morálnosť nereflektuje legálnosť a naopak.

Get the Medium app

A button that says 'Download on the App Store', and if clicked it will lead you to the iOS App store
A button that says 'Get it on, Google Play', and if clicked it will lead you to the Google Play store