Prečo nebrať peniaze od štátu

TL;DR pre libertariánov: So zlodejmi sa nebaví

Inštitút Ayn Rand dostali od štátu dotáciu takmer vo výške milión dolárov (PPP = “Paycheck Protection Program). Aj napriek tomu, že Inštitút Ayn Rand hlása kompletné oddelenie ekonomiky od štátu a vystupujú proti akémukoľvek prerozdeľovaniu štátnych peňazí (podľa Ayn Rand by štát by mal zastrešovať len políciu, armádu a súdy), túto štátnu pomoc nielenže zobrali, ale vydali stanovisko, že by ho nemali problém zobrať aj v budúcnosti.

Tento akt vyvolal medzi libertariánmi veľké pobúrenie a u demokratov trápny posmech.

Pre tých, ktorí Ayn Rand nepoznajú — Ayn Rand sa preslávila objektivizmom a slávnymi knihami Atlas Shrugged a The Fountainhead (obe knihy sú dosť dobré a odporúčam ich).

CEO Inštitútu Ayn Rand Tal Tsfany argumentuje, že majú plné morálne právo zobrať tieto peniaze a to z nasledujúcich dôvodov:

CEO Ayn Rand inštitútu vysvetľuje, prečo je morálne spätne od štátu žiadať svoje peniaze

Prikladám jeho zosumarizované argumenty:

  • Nemáme možnosť neplatiť dane (a inak nepodporovať sociálny štát), a preto máme morálne právo žiadať späť naše peniaze — vždy, keď sa prerozdeľujú (a to, či sme alebo nie sme proti prerozdeľovaniu štátnych peňazí s tým nijako nesúvisí).
  • Žiadať späť naše ukradnuté peniaze predstavuje formu “reštitúcie” — podobne ako máme právo žiadať u zlodeja naspäť náš ukradnutý majetok, máme právo spätne od štátu žiadať naše ukradnuté peniaze, napríklad vo forme dotácií, grantov atď.
  • Podľa Ayn Rand len ľudia, ktorí spätne žiadajú o svoje ukradnuté peniaze, tak skutočne bojujú so štátnym systémom, naopak ľudia, ktorí len svojim hlasom podporujú “sociálny štát” a nijako do neho neprispievajú, tak nemajú morálne právo žiadať o akékoľvek štátne peniaze, keďže ide vždy o peniaze iných.
  • Ayn Rand tiež hovorí, že podporovatelia “sociálneho štátu” sú vinní za inštitucionalizovanú a legalizovanú krádež peňazí (=dane) od všetkých tých, ktorí s tým nesúhlasia. Inými slovami — ak ste demokratický volič a volíte akúkoľvek stranu bojujúcu za sociálny štát (čo sú na Slovensku všetky), tak ste spoluvinník tejto krádeže, keďže ju každé 4 roky svojím hlasom legitimizujete.
Image for post
Image for post
  • Obete tejto inštitucionalizovanej a legalizovanej krádeže sa vlastne nemajú ako brániť (dane totiž musia platiť), takže jediný spôsob, ako naspäť získať svoje ukradnuté peniaze, je spätne štát o ne požiadať (napríklad vo forme štátnej pomoci, čo presne Inštitút Ayn Rand spravil).
  • Ak totiž nepožiadajú naspäť o svoje peniaze (vo forme napríklad štátnych grantov), tak zdvojnásobia zisk lúpežníkov (=vlády). Tí totiž potom tieto peniaze prerozdelia medzi parazitov žijúcich zo štátneho prerozdeľovania (po slovensky “našich ľudí”), ktorí na ne už žiadne morálne právo nemajú.

Myslím si, že všetkým týmto argumentom zo strany Ayn Rand Inštitútu rozumiem. Trochu mi to príde ako vykonštruovaná post-racionalizácia ich rozhodnutia “Prečo sme akceptovali pomoc od štátu”. Osobne by som ho totiž nikdy nezobral.

To, čo popíšem teraz, je možno tiež len vykonštruovaná post-racionalizácia môjho rozhodnutia nebrať žiadne peniaze od štátu (prípadne inak so štátom interagovať).

Štát je zlodej, čo s tým ale ďalej?

V čom sa s Ayn Rand aj jej Inštitútom zhodnem je, že všetci pokladáme štát za zlodeja. Nezhodneme sa ale na tom, ako k takémuto zlodejovi pristupovať.

Ak je niekto (dokonca opakovaný) zlodej, tak najlepšia stratégia, čo s tým môžete v prvom rade spraviť, je nenechať sa okradnúť. V praxi to znamená využiť všetky legálne prostriedky na to, aby ste zlodejovi nedali nič, prípadne len úplne najmenej. To v súčasnej dobe už nemusí byť taký veľký problém — môžete sa presťahovať do daňovo príjemnejšej krajiny, založiť si offshore firmu, používať krypto atď. Uznávam, že možnosti bežného rádového zamestnanca v korporácii sú značne obmedzené, ale takmer všetky firmy, ktoré žiadajú o štátne granty a dotácie, sú schopné takmer vždy využiť všetky legálne spôsoby na maximálnu optimalizáciu daní (obvykle je to len otázka peňazí) a minimalizáciu koristi štátneho lupu.

Ak je niekto (opakovaný) zlodej, tak druhá najlepšia stratégia je jednoducho sa s ním nebaviť a v maximálnej miere ho ostrakizovať (my to ako firma robíme už veľa robíme v projektoch Nepracujeme pre štát a Nepracujeme pro stát). Tým, že budem od neho žiadať pre seba časť prerozdeleného lupu, tak ho legitimizujem a pokladám ho za partnera. A to je presne to, čo Inštitút Ayn Rand robí — zlodeja, ktorého najviac kritizuje, pokladá súčasne za plnohodnotného partnera. Chápem, že so zlodejmi (a špeciálne vydieračmi) je nevyhnutné sa baviť, keď ide o život. V tomto prípade (a v drvivej väčšine iných) ale o život nejde.

So zlodejmi, cenzormi a klamármi sa nebaví

Ja štát za plnohodnotného partnera nepokladám. Pre mňa totiž nie je len zlodej, ale aj cenzor, pokrytec či klamár. Preto robím všetko preto, aby som sa ním nenechal okradnúť. A ako to už s inými zlodejmi chodí — pokým nejde o život, tak sa s ním nebavím a nesnažím sa ho legitimizovať ani svojím hlasom, ani žiadosťami o prerozdelenie lupu v môj prospech.

Na rozdiel od prístupu Inštitútu Ayn Rand uznávam, že môj prístup je trochu idealistický (úplne bojkotovanie štátu zo strany ľudí je síce pekné, ale kritickú masu tento bojkot na to, aby bol efektívny, zrejme nikdy nedosiahne). Je to len gesto, pre mnohých “virtue signalling”.

Ja ale vďaka tomu dobre spím a každé ráno sa môžem pozrieť do zrkadla.

Written by

Cryptoanarchist and voluntaryist focused on security and society hacking

Get the Medium app

A button that says 'Download on the App Store', and if clicked it will lead you to the iOS App store
A button that says 'Get it on, Google Play', and if clicked it will lead you to the Google Play store