Zlodeji času

Na stratených plnohodnotných človeko-rokoch záleží

Čas — najdôležitejšia vec, čo máme

Dovolím si tvrdiť, že zrejme najdôležitejšia vec, ktorú v živote máme, je čas. Veľmi dobre si to uvedomujeme obzvlášť, keď nám ho už veľa nezostáva. Pre mladého zdravého človeka čas má obvykle inú hodnotu ako pre človeka v mortálnom štádiu. Čas pokladáme dokonca za tak dôležitý, že za najvyšší trest pre zločincov považujeme, keď im ich drahocenný čas v životoch zoberieme a dáme ich na veľa rokov do väzenia.

Aj napriek tomu, že vnímanie času je subjektívne, dá sa pri makro pohľade na spoločnosť kumulovať — v človeko-hodinách, človeko-dňoch alebo v človeko-rokoch.

Keď politici schvália nejaké nezmyselné povinné pravidlo, ktoré zaberie miliónu ľudí len 15 minút ich života, tak to je dohromady 250 000 človeko-hodín, 10416 človeko-dní a takmer 29 človeko-rokov. Z pohľadu kumulovaného ľudského času je táto úplne “drobná” a “nevinná” regulácia ekvivalentná tomu, ako keby tí istí politici jedného človeka poslali na doživotie do basy. Samozrejme, môžeme argumentovať, že zobrať 15 minút miliónu ľuďom je neporovnateľné s tým, ako keď jednému človeku skrátime život o takmer 30 rokov. To je možno pravda. Ani náhodou to ale neznamená, že máme právo “len tak” miliónu ľudí zobrať ich 15 minút času. Preto ak schvaľujeme akékoľvek plošne vynucované pravidlá, tak mali by sme extrémne dbať na to, aby boli hĺbkovo a dôkladne analyzované.

Vďaka nim totiž kradneme hromadne ľudský čas a krátime ľudské životy.

Podobne ako je momentálne celospoločenská ochota ‘umierať za vlasť’ v porovnaní s minulosťou na bode mrazu a ľudia si lepšie uvedomujú hodnotu svojho vlastného života — myslím, že z tohto istého dôvodu v budúcnosti klesne ochota ľudí obetovať polovicu svojho produktívneho života prácou pre štát, obzvlášť keď bude zrejmé, že to už nie je potrebné a ľudia si uvedomia, že to najdôležitejšie v ich živote je ich zostávajúci čas.

Je preto morálne úplne neakceptovateľné, ak vás štát núti obetovať polovicu vášho produktívneho život jeho záujmom, nad ktorými svojou milióntinou hlasu nemáte prakticky žiadnu kontrolu. Kradne vám totiž obrovské množstvo času a skracuje váš produktívny život na polovicu (zvyšnú polovicu pre neho pracujete). A nielen váš, ale aj milióny ďalších.

Časť posteru kultového filmu od Terryho Giliama “Zlodeji času”

Koľko človeko-rokov je adekvátne obetovať na záchranu ľudského života?

Politicky nevhodná a nekorektná otázka, ktorú sa v dnešnej dobe je ale legitímne sa pýtať. Vôbec ako to, že sa opovažujem porovnávať hodnotu niečoho ako posvätný život s úplne čímkoľvek? Nerád to hovorím, ale ku kvantifikácii ľudského života dochádza okolo nás dennodenne. Zdravotné poisťovne už dávno majú tabuľky s konkrétnymi cenami, vekom a stavom pacienta, podľa ktorých sú ochotní preplácať drahú liečbu svojim pacientom. Ak máte 85 rokov a zhumplované telo, tak nečakajte, že vám preplatia rovnako drahú liečbu, ako keď máte 35. Táto na prvý pohľad “amorálna” kalkulácia ľudského života dáva ale ekonomický zmysel — obzvlášť, keď za budget napríklad milión EUR dokážete zachrániť 10 ľudských životov 30-ročných ľudí pri použití lacnejšej liečby ako jedného ťažko chorého človeka s vekom 85 rokov použitím veľmi drahej a pravdepodobne nakoniec neúspešnej liečby. A nie, aj keby ste si to priali, tak budget bohužiaľ nie je v našom zdravotníctve nekonečný. Kalkulácia koho za akú cenu zachránime je na dennom poriadku.

Z hľadiska krádeže času, obmedzenia slobodného pohybu a stretávania sa s inými ľudmi je striktná karanténa miliónov ľudí porovnateľná s domácim komfortnejším väzením. Dokonca si dovolím si tvrdiť, že nórske väznice sú komfortnejšie ako domáce karantény veľkého množstva Slovákov. Argument, že v karanténe sa dá ale predsa robiť milión rôznych vecí a nedá sa to vôbec porovnávať s väzením, nie je na mieste. Totiž veľké množstvo vecí dokážete robiť aj v izolovanej cele (a o tom, čo všetko dokážete robiť v nórskom väzení ani nehovorím). Pokým vďaka obmedzenému pohybu a stretávaniu sa s inými ľudmi (napríklad s vlastnou rodinou), máte obmedzené možnosti toho, čo by ste radi a slobodne chceli práve robiť, tak ste v nejakej forme vždy uväznení. Podobne ako ste boli viac ako 40 rokov uväznení v ČSSR. Kde-kto by mohol argumentovať, že aj tam ste totiž vlastne mohli robiť “čokoľvek”, dokonca ste mali aj väčšiu slobodu pohybu ako máte teraz.

Rôzne diktatúry sa totiž vyznačujú tým, že plošne skracujú ľudský čas o tisíce plnohodnotných človeko-rokov. Čas, ktorí by ich ľudia, keby boli slobodní, využili úplne iným spôsobom. A mohli robiť niečo, čo skutočne chcú.

Utilitariánsky kolektivistický prístup

Plošné vynucovanie akýchkoľvek anti-COVID19 opatrení má teda za následok, že sa naša spoločnosť pripravuje o tisíce plnohodnotných človeko-rokov. To je adekvátne času ľudských životov desiatok, stoviek, možno tisícov ľudí.

Akékoľvek plošné opatrenie vynucované na miliónov ľudí má teda zmysel jedine vtedy, keď vo finále život ľuďom v spoločnosti predĺží — pridá do spoločnosti tisícky nových človeko-rokov, ktoré by bez tejto regulácie boli stratené.

Z kolektivistického utilitariánskeho hľadiska to znamená, že ak chceme maximalizovať množstvo nových človeko-rokov v spoločnosti, pri ktorých najviac ľudí prežije čo najviac plnohodnotný život, treba pred akoukoľvek novou COVID-19 reguláciou sa poriadne zamyslieť:

  • koľko jej zavedením človeko-rokov spoločnosti ukradneme (napríklad tým, že milióny ľudí budú napríklad uväznení v striktnej karanténe)
  • koľko človeko-rokov naopak zachránime (tým, že stlmíme pandémiu a zachránime množstvo ľudí pred istou smrťou).

Ak vám toto uvažovanie príde zvrhlé, tak sa zamyslite nad touto indukciou:

Máme právo uväzniť 10 ľudí na 20 rokov, ak tým zachránime jeden ľudský život?
Máme právo uväzniť 100 ľudí na 2 roky, ak tým zachránime jeden ľudský život?
Máme právo uväzniť 1000 ľudí na 73 dní, ak tým zachránime jeden ľudský život?

Máme právo človeku v mortálnom štádiu, ktorému zostávajú posledné dva mesiace života, znemožniť naplniť jeho poslednú túžbu — spraviť si cestu okolo sveta?

Individualistický voluntaryistický prístup

Z individualistického voluntaryistického hľadiska nemáme právo na akékoľvek plošné vynucovanie čohokoľvek. Všetko, čo môžeme spraviť je len všetkých ľudí pekne poprosiť. V prípade karanténnych opatrení sa o to snaží napríklad švédska vláda. Predtým ako začnete kritizovať, že Švédsko má vyšší počet úmrti ako susedné štáty, zamyslite sa nad tým, o koľko človeko-rokov vďaka karanténnym opatreniam tieto susedné štáty ukrátili svojich občanov. Nemusíte byť kolektívny utilitarista, aby ste si tento dôležitý fakt uvedomeli. V okolitých krajinách sú určite stovky, možno tisícky ľudí, ktorí počas karantény umreli alebo umierajú v mortálnom štádiu a ktorí sa nestihli vďaka týmto plošne vynucovaným opatreniam rozlúčiť so svojou rodinou, či naplniť svoje posledné túžby, ktoré pred smrťou plánovali.

Na stratených plnohodnotných človeko-rokoch v spoločnosti záleží

Ľudský čas je najdôležitejší.

Ak ste utilitariánsky kolektivista, tak by ste mali robiť všetko preto, aby ste čo najväčšiemu množstvu ľudmi nekradli ich drahocenný čas a skracovali ich drahocenný život. Mali by ste dbať na to, aby akákoľvek plošne vynucovaná regulácia (jedno či v čase pandémie alebo nie) vo finále vždy vytvárala nové plnohodnotné človeko-roky v spoločnosti. Bohužiaľ väčšina pandemickej legislatívy je len neefektívne politické gesto, ktoré viac človeko-rokov spoločnosti berie ako dáva.

Ak ste naopak voluntaryistický individualista ako ja, tak akékoľvek plošne vynucované regulácie voči ostatným proti ich vôli pokladáte za nemorálne. A nezostáva vám v tom prípade nič iné, len apelovať na všetkých ľudí okolo vás, aby sa správali rozumne a zodpovedne. Preto vás o to všetkých prosím.

Written by

Cryptoanarchist and voluntaryist focused on security and society hacking

Get the Medium app

A button that says 'Download on the App Store', and if clicked it will lead you to the iOS App store
A button that says 'Get it on, Google Play', and if clicked it will lead you to the Google Play store